Dnes je prekrásny deň. Jeden z najkrajších v mojom živote. Sedíme spolu a čakáme na východ slnka na našom kopci nad domom. Ťapo nezastaviteľne hrabe svoje diery. Spolu s nami na slniečko čaká aj mesiac nad Javorinou. Mrzne tak 5 pod nulou. Popíjame čajík a usmievame sa ticho na vychádzajúce slnko. Celá krajina pod nami okrem Javoriny a Inovca je v oblakoch. Akoby sa náš kopec zvýšil a vyniesol nás k tomuto krásnemu divadlu až do neba. Je to len chvílka, ale zapamätám si ju na celý život. Moment, ktorý opäť potvrdzuje, že všetko dôležité už máme. Stačí to len s Láskou prijať a užívať si. Nič viac nám netreba. Mesiac a Slnko majú spolu rande. A my s nimi. Aj keď zatiaľ bez dotyku, ale to nevadí. Mesiac bol niekedy súčasťou Slnka a teraz sú rozdelený, ale aj tak vedia, že sa raz spoja. Čas tu prestáva mať význam. Všetko je jedno. Len tu a teraz existuje. A to neviditeľné spojenie všetkého, ktoré je dokonalé.